CESTA ZA TŔŇOVOU KORUNOU GLOOMU – Epizóda II.
Kde som skončil? Jasné pri plachte Gloom, ktorá zdobí zadnú stenu našej skúšobne doteraz. Vráťme sa teda do sparného augustového leta 2014. Ako tam stojím, pozerám na ňu so zvláštnymi ale dobrými pocitmi a Ivan (bývalý basák) ma zoznamuje s ostatnými členmi kapely. „Ahoj, ja som Jussy, počul som tvoju nahrávku „Wicked Game“, ktorú si poslal Ivanovi. HIM je jedna z mojich srdcoviek a som rád, že si nám poslal ako spievaš práve túto skladbu. Viem si ju predstaviť zahrať ju aj na koncertoch“, priateľsky nadhodil tému otec kapely a pokračoval: „Toto je Igor, ďalší pôvodný člen kapely a Tomáš (bývalý gitarista), naša nová mladá krv. Mladá puška ako ty haha“. Skúsime spolu Wicked Game? Trúfaš si dnes? Hoci s vnútornou trémou, ale navonok veľmi odvážne som povedal: Jasné, môžeme skúsiť. A tak sme si prvýkrát spoločne zahrali. Bolo to ako prvé rande s novou frajerkou. Z počiatku nesmelé, no chémia sa po chvíli dostavila a na tvárach ostatných som videl, že ju cítia tiež. Keď sme dohrali skladbu, v euforickej atmosfére sme si sadli a chlapci mi porozprávali o tom, ako vlastne kapela vznikla, prečo sa niekoľkokrát rozpadla a zaspala na niekoľko rokov. Jednoducho, celú históriu. Ako som tak počúval, hovoril som si, že títo ľudia majú už dosť za sebou a nemali to vždy ľahké. Zároveň som nadobudol pocit, že vibrujeme na rovnakej frekvencii. Bavili sme sa o kapelách, inšpiráciách a čoraz viac som sa utvrdzoval v tom, že naše hudobné cítenie je veľmi podobné. Keď mi chlapci povedali, že niekoľko rokov kapela hybernovala, prirodzene mi napadla otázka: Prečo práve teraz prišiel ten správny čas na jej oživenie? Všetci pôvodní členovia sa zhodli na tom, že im to po niekoľkých rokoch proste chýbalo. Mali rovnaké abstinečné príznaky ako ja. Gitarista Igor za tie roky pokoja nazhromaždil nejaké nové nápady, no ešte nebolo jasné, akú formu dostanú. Dokonca nebolo jasné, či sa zachová pôvodný názov kapely, keďže z pôvodnej zostavy chýbala polovica. Možno je to po tých rokoch úsmevné, no vtedy som sa od Jussyho dozvedel, že keď po rokoch oslovil Igora s úmyslom znova niečo tvoriť, nemyslel na to, že niekedy bude ešte kapela koncertovať. Skôr malo ísť len o štúdiový projekt. Lenže ako to už býva, keď niečo veľmi miluješ, je ťažké sa brzdiť. Jussy a Igor sa teda nebrzdili a znova sa snažili zložiť stabilnú koncertnú zostavu. Vtedy som ešte len netušil, že táto zostava nie je až tak stabilná ako by sa mohlo zdať, pretože neskôr došlo k ďalším personálnym zmenám. Pocit z prvého stretnutia bol ale výborný. Mal som ten správny feeling z toho, že som stretol tých správnych ľudí. Čas ubiehal, blížil sa letný večer, a všetko naznačovalo tomu, že sa tak skoro neskončí, pretože sme si toho chceli veľa povedať. Zdalo sa, že vibrujeme všetci rovnako a postupne to do seba začalo zapadať. Tak ako ja, tak aj chalani si vždy zakladali nielen na tom, kto je aký muzikant, ale aj na tom, akého človeka k sebe do partie zoberú. Ľudská stránka je pre každého z nás doteraz veľmi dôležitá. Určite mi viacerí dáte za pravdu, že mať kapelu sa v mnohom podobá tomu, ako keď vrúcne zažívate nejaký partnerský vzťah. Akurát, že nemáme sex haha Dôležité je teda to, ako komunikujeme a ako si jeden druhého vážime. Vráťme sa ale k prvej skúške v sparnom auguste v roku 2014.
Po tejto niekoľko hodinovej debate, ktorá sa odohrávala v skúšobni a neskôr v neďalekej pivárni, prišla túžobne očakávaná otázka: „Ideš do toho“? Opýtal sa otcovským tónom Jussy. Ja som len veľmi rýchlo, bez rozmýšľania, medzi pivami a hlučnou krčmovou atmosférou odvetil: „Idem a teším sa čo bude“. Z prvej skúšky som teda odchádzal ako z prvého rande, ktoré sa nesmierne vydarí a v bruchu mi tancovali motýle. Pokračovanie nabudúce…
Napísal Martin Pazdera © 2021
